Niekto by povedal, že keď má človek peňazí ako pliev, prepychový dom, drahé auto a každé tri mesiace chodí na dovolenku niekam do Karibiku, že mu už nemôže nič chýbať, že má všetko. No veľakrát drahé materiálne statky nie sú všetko. Je to len nejaká pozlátka, aby každý nezainteresovaný si myslel, že týmto tu už nemôže nič chýbať. No pod pekným povrchom sa veľakrát skrýva príšerné vnútro, do ktorého málokto, takmer nikto nevidí.
Takáto nejaká rodina vyzerá asi takto: Hlava rodiny - otec, vplyvný človek, ktorý má známych na každom rohu, ktorý si vie každého omotať okolo prsta a pred ktorým majú všetci až chorobný rešpekt. Boja sa naňho čo i len škaredo pozrieť. Navonok milý, pozorný, galantný. Doma, kde ho nikto nevidí sa mení na bezcitného, arogantného, nechutné človeka Trpí tým celá jeho rodina, hlavne jeho partnerka, ktorá väčšinou pochádza z obyčajných slovenských pomerov. Z lásky k svojmu drahému (alebo zo strachu) sa mu vo všetkom prispôsobí: prestane sa stretávať s tými najbližšími, odíde zo zamestnania a stráca vlastný názor. Ak majú deti, tak tie tým trpia najviac, aj keď im nikto priamo neubližuje a nedávajú nič najavo. Im stačí, že vidia, čo sa deje.
Prejde nejaký čas. Žena je už úplne pod vplyvom svojho muža. Nemá zamestnanie, vlastný názor, sebavedomie. Nemá nič. Svojho muža už dávno nemiluje, len sa bojí od neho odísť. Zo strachu, že ju zabije, že ublíži jej deťom, jej príbuzným. Alebo ho ešte stále miluje? No to si ja osobne neviem predstaviť. Ako môže milovať niekoho, kto jej posral život? No zničená psychika robí svoje.
Viem, dobre sa mi hovorí, keď som to na vlastnej koži nezažila, ale ja osobne by som utiekla hneď. Nenechala by som si takto posrať život. V prvom rade by som to niekomu povedala. A udala by som ho. Jasné, jednoducho sa o takomto niečom píše nezainteresovanému človeku. No ale dobrovoľne sa nechať ničiť nie je normálne. Je veľa prípadov, kedy sa to končí tragédiou. A tam už nie je cesty späť. Život sa už nevráti. Odišiel bez rozlúčky, bez pozdravu, bez toho, že by na to upozornil. A veľakrát stačí nejaká blbosť, aby sa stalo to najhoršie.
Na napísanie tohoto blogu ma inšpirovala kniha od Miroslavy Varáčkovej - O lásku sa neprosí. Autorka opisuje presne takúto rodinnú situáciu z dvoch pohľadov. Z pohľadu matky, ktorú týra manžel od doby, kedy sa im narodila dcéra Táto žena potichu trpí, znáša bolesť a nechutné ponižovanie. Bojí sa niekomu niečo povedať, naznačiť, pretože aj tak by jej nikto neveril. Jej manžel je navonok ideálny, nikto by naňho nepovedal, aký je to hajzel. Tak radšej trpí. Pomoc neprijíma. Druhý pohľad je pohľad ich dcéry, ktorá nechápe, prečo matka od otca neodíde, prečo si takto nechá ničiť život. Doma sa najradšej ani nezdržiava, pretože toto prostredie ju ničí. Radšej trávi čas vonku so svojimi priateľmi, teda s najlepšou kamarátkou, ktorá jediná vie, ako to u nich je. Nikto iný o ich situácií nevie, nechce sa nikomu inému zdôverovať. No dala by všetko za to, aby aspoň jeden deň prežila ako obyčajná baba, ktorá nemusí mať veľa peňazí, ale aby jej rodičia sa mali radi a vládol u nich doma pokoj.