(Ne)čakané priznanie

Autor: Barbora Šimnovičová | 16.8.2015 o 23:53 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  136x

Ďalší kúsok z mojej tvorby. Pomaly ale isto idem za polovicu a ide mi to celkom dobre, hlavne takto v noci. Verím, že zo mňa nebude nedocenená umelkyňa, verím, že to bude stáť za to. :-). 

Dnes je deň D, ten dlho očakávaný deň, kedy dostaneme zelené stužky a budeme sa baviť až do rána bieleho.

O dve hodiny sa všetko začne. Bojím sa, ale na druhej strane sa aj teším. Teším sa, ako sa predvediem v mojich krásnych šatách. Rozhodla som sa pre tmavomodré šaty bez ramienok, so širokou sukňou a striebornou ozdobou v páse. Okrem rodičov sa na tejto slávnosti zúčastní aj Jaro, ktorý bude zastupovať rolu môjho partnera. Dúfam, že po hodine neskončí pod stolom.

 

Moje obavy boli zbytočné. Program prebiehal tak, ako mal aj Jaro vydržal triezvy až do polnoci. Bol vo svojom živle, mal okolo seba samé baby, bol celý bez seba od šťastia. S každou tancoval, len na vlastnú sestru akosi pozabudol, no ja sa naňho nehnevám, o tanečníkov som núdzu nemala ani náhodou.

Neobišlo sa to však ani bez menšieho dusna. Lenka so sebou priviedla okrem svojho Pavla aj Dušana. Neuvedomila si, že môže naraziť na Zdenu, čo znamená vysokú pravdepodobnosť hádky týchto bývalých milencov. Veru, aj sa tak stalo. Asi trikrát sa stretli a trikrát sa pohádali. Nakoniec Zdena ešte pred polnocou odišla domov, nepočkala ani na tortičku a spoločnú pieseň, za čo sme ju niektorí, vrátane triednej odprevadili nahnevaným pohľadom.

Inak všetko prebiehalo super, program nám vyšiel: naša Macarena si vyslúžila dlhý potlesk, no i tak sme nemohli konkurovať Paulíne a Andrejovi a ich Hriešnemu tancu. Oni boli naozaj výborní, dávali do toho aj svoje pocity, svoju lásku a tým to ešte vylepšili.

„Marianna, čo sa tak pozeráš?“ prisadol si ku mne Dušan práve, keď naše holubičky tancovali Hriešny tanec.

„Ako sa pozerám?“

„Tak zasnene, akoby si ten tanec chcela tancovať ty.“

„To sa ti len zdá, asi si toho dnes už vypil viac, ako znesieš.“

„Práve, že som nepil nič, ani len prípitok.“

„Tomu neverím. A Zdena ako prijala fakt, že si tu?“

„Už sme sa stihli dvakrát pohádať.“ Povedal, ale vôbec ho to netrápilo.

„To je rýchlosť...“ neodpustila som si.

„Marianna...“

„Počúvam ťa.“

„Obetuješ sa a venuješ mi jeden tanec? Aspoň jeden, prosím...“ pozeral na mňa. Mala som chuť poslať ho do kelu, ale niečo ma zastavilo.

„Dobre, ale iba jeden. Nemienim sa vystavovať ohrozeniu života, keď nás uvidí rozzúrená Zdena.“

„Počuj, a čo sa stalo, že si odrazu na mňa taká milá?“

„To je tou stužkovou, od zajtra bude zo mňa opäť tá stará Marianna, ktorá ti tak chýba.“

„Nechýba mi, mne sa viac páči táto nová Marianna, ktorá rozdáva milé slová a úsmevy, ktorá nemá uštipačné poznámky a nesnaží sa za každú cenu mať pravdu.“

„Ja sa nesnažím za každú cenu mať pravdu.“

„Ale snažíš, len si to neuvedomuješ.“

„Ja si veľmi dobre uvedomujem, čo robím a čo hovorím. A keď mám pravdu, tak ju mám. Nemám snáď právo na vlastnú pravdu, na vlastný názor?“

„To ti nikto neberie, ale netvrď, že obloha je zelená a tráva modrá, aj keď dobre vieš, že to tak nie je.“

„Ty o čom rozprávaš? Ty si uvedom, že keď žena niečo nechce, tak to nechce.“ Narážala som na tú udalosť spred roka. Samozrejme, najskôr nepochopil.

„A kedy som si ja niečo vynucoval?“

„Pred rokom v Trenčíne, spomínaš si? Bola som tam s Jarom na hokeji, ešte som ti gratulovala k dobrej hre.“

„To už je dávno...“

„No ja to mám v pamäti stále a tak skoro to odtiaľ nevymažem.“

„Ale veď ja som ťa len chcel dostať z depky...“

„To sa ti aj podarilo, dostala som sa do ďalšej.“

„Ale prestaň, veď si vyzerala, že to chceš...“

„Veď ja som najprv ani nevedela, čo chceš, tvrdil si, že mi ideš niekoho predstaviť.“

„A čo som ti mal povedať? Mal som ti rovno povedať, aby sme si to išli rozdať? Veď by si ma ešte prizabila, stoličiek bolo okolo nás požehnane.“

„A ako si na to prišiel, že to chcem?“

„A nechcela si? To nepoznáš, že keď žena povie nie, myslí tým áno?“

„Ty si riadny debil, je mi z teba zle, ty nadržané, odporné, hnusné prasa! Vypadni odo mňa!“

„Ako myslíš...“ a odišiel preč venovať sa iným babám. Len si choď, pomyslela som si a zagánila naňho.

Prisadla si ku mne Lenka:

„Brácho mal zas blbé reči?“ všimla si môj škaredý pohľad, ktorý som vysielala k nemu.

„Ako vždy...“

„Odkedy sa rozišiel so Zdenou, je to s ním na nevydržanie. Mám chuť sa odsťahovať do Brodu.“

„Ja by som sa asi zbláznila, keby s ním mám bývať.“

„Nie je to bohviečo, ale veď váš Jaro je podobný...“

„Asi tak, ale všimni si, akí sú kamaráti odrazu.“

„Tiež mi to bolo čudné...“

„Počuj, Lenka, nechcela som ti nič vravieť, ale čo to malo znamenať vtedy v tom Trafe?“

„Čo myslíš?“

„To bozkávanie s Jarom. Zabudla si, že máš frajera alebo čo?“

„Alkohol, moja, alkohol to má na svedomí. Musím ísť za triednou, o chvíľu sa krája torta.“

A rýchlo utekala dopredu.

Tortičky sa pomaly rozdávali. Lenka a Martinka čítali veršíky. Ten môj znel:

 

Marianna – to milé dievča je,

jej úsmev nás všetkých hreje..

Veľa chlapcov chce ju mať,

no ona nenechá so sebou sa hrať.

 

Celkom dobrá básnička. Určite lepšia, ako Zdenina.

 

Naša Zdenka, to je hviezda,

veru sa to ani nezdá.

Veľa chlapcov ona pozná,

každý ju hneď vonku spozná.

 

Joj, to až tak kričalo. My vieme, o čo sa v tej básni jedná. Nech je však ako chce, toto sa na stužkovú veľmi nehodí, to Martinka trošku prestrelila. Ešte, že triedna nevie, o čo ide.

Nebuď moralistka, vynadala som si v duchu. Ona by ťa veru nešetrila. O Zdene nikto z nás veľa nevie,  tak Martinka čerpala iba z posledných udalostí.

Zábava pokračovala až do rána, kedy jej Juhásová aj s našou triednou spravili rázny koniec, napriek sklamaniu nás všetkých. Bolo úžasne, nevedela som, že naša trieda sa vie tak odviazať. Okrem nás tam zostali aj Jaro s Dušanom, okolo polnoci prišla aj Ivana s Radom a kopa ďalších ľudí. Začínalo to vyzerať všelijako, nie ako stužková.

„Pusti tam nejakú vypaľovačku!“ zavolal na DJ-a nejaký neznámy chalanisko, pretože už išli asi štyri slaďáky po sebe. Na parkete zostala len Paulína s Andrejom a Jaro s Lenkou, všetci buď sedeli alebo vonku fajčili.

„Co tu takhle sedíš?“ prisadol si ku mne Pavel, na ktorého Lenka akosi pozabudla v Jarovej spoločnosti.

„Keď nemám s kým tancovať...“ povedala som naoko nešťastne.

„No to musíme napravit, to takhle nesmí být.“ Povedal a už ma ťahal tancovať.

Nevadilo nám, že po slaďákoch nasledovala rýchla pesnička od Technotronic, my sme tancovali, akoby sme hudbu ani nemali. Užívali sme si to. Veď stužkovú mám raz za život.

„Děkuju moc, Marianka.“ Poďakoval mi za tanec a mieril k Lenke a Jarovi, už sa mu to prestávalo páčiť.

Ku mne si prisadol Dušan. Ach, čo zase chceš, zagánila som naňho.

„No čo, ideme si zatancovať?“ ani nečakal na môj súhlas a už som sa ocitla na parkete. Ako na potvoru znova začali hrať slaďáky. Ach, to snáď nie je možné, to je zákon schválnosti.

„Čo si taká napätá?“

„Nie som, to sa ti iba zdá.“

„Nezdá, veď to cítim...“

Ach, kedy už skončí tá pesnička?!

„Neboj, dnes žiadne nepríjemné prekvapenie v šatni. Už to mám za sebou.“

„Ako to myslíš?“

„Tak, ako som povedal.“

Chvalabohu, už je po pesničke. Chystám sa na svoje miesto, no Dušan ma nechce pustiť.

„Počkaj, poďme si dať nejaký drink.“

„Na stole máš drinkov, koľko len chceš. Môžeš sa obslúžiť.“

„Ale to nie je ono. Nerád pijem sám.“

„Tak si na to zvykaj...“ a už ma nebolo.

 

Potrebovala som ísť na toaletu, tak som ju išla hľadať. Odniekiaľ som počula krik, niekto sa hádal. Podľa hlasov som zistila, že to je Lenka a Pavel.

„...nemám s ním nič.“ Kričala Lenka.

„Tak proč se mu věnuješ více než mě!“

„Ale prestaň, to vôbec nie je pravda. On stále chodí za mnou...“

„No nevypadáš, že by ti to vadilo, miláčku.“

„Ako ty môžeš vedieť, čo si myslím? Začínaš žiarliť ako starý manžel.“

„No děkuju ti moc, víš co?! Já jedu pryč, bav se tady s Jarom.“

Keď som sa vrátila, prisadla si ku mne Lenka.

„Počula si to? Určite to každý musel počuť. To čo som si našla za žiarlivca, no povedz mi!“

„Lenka, nenahnevaj sa na mňa, ale naozaj si sa venovala viac môjmu bratovi ako Pavlovi. Nezaslúži si to, máš ho tu iba raz za čas, nepokazte si to, vzťahy na diaľku sú krehké.“

„Maja, aj ty začni. To povedzte všetci Jarovi, prečo za mnou stále dolieza. Nemá tu dosť báb?“

„Lenka, uvedom si, že už som teba a Jara videla v chúlostivej situácií...“

„Nie, že to povieš Pavlovi. Namieste ťa zabijem, ak to urobíš.“ Pozrela na mňa prosebným pohľadom.

„Nepoviem, ale drž si od Jara odstup. Pavel si nezaslúži takéto správanie.“

„Budem sa snažiť držať sa od neho čo najďalej...“

„Počuj, a že vtedy v lete to tiež nebola náhoda, keď som vás spolu načapala v objatí?“

„No dobre, prekukla si ma. Nebola to žiadna náhoda. Idem domov.“ Zrazu sa zdvihla, asi sa jej už nechcelo rozprávať.

„Počkaj...“

„Čo je? Beztak sa už veľmi nezabavím, Pavel mi pokazil náladu.“

„Aj ja odchádzam, veď už aj Juhásová hovorila, že máme končiť...“

„A ten bordel im tu necháme.“

„Presne tak. Tí, čo ho narobili, nech pekne upratujú.“

Tak sme teda vyšli von do tej zimy. Našťastie to nemáme ďaleko.

„Teraz mi povedz o tebe a o Jarovi. Ako to vlastne všetko je.“ Vyzvala som ju.

„Neviem, čo by som ti mala povedať.“

„No odkedy to medzi vami iskrí.“

„Neiskrí. To si odkiaľ na to prišla?“

„Veď stále ste spolu.“

„Jaro je so mnou, nie ja s ním.“

„No tak ale neutekáš od neho preč.“

„Marianna, daj mi už pokoj. Zmeňme tému alebo sa maj pekne.“

Tak sme začali rozoberať témy, ktoré neboli až také nebezpečné.

„Videla si ako sa Zdena vyparila preč?“

„Hej, videla. Pohádali sa s Dušanom.“

„Keby iba raz. Trikrát najmenej.“

„Dobre, ale mohla vydržať do konca. Nie, že by mi chýbala, ale aspoň kvôli triednej mohla zostať.“

„Martinka to vystihla s tou básničkou.“

„No to teda hej. Až mi jej na okamih prišlo ľúto.“

„Neblázni, môže si za to sama.“

„Veď áno. Inak videla si Andreja a Paulínu? Tá ich láska kričí na všetky strany. Ale prajem im to.“

„Keď mu to nevyšlo so mnou, aspoň s Paulou nech je šťastný.“

„A čo sa vlastne medzi vami stalo?“

„Neuveríš, ale má v tom prsty Zdena.“

„Naša podnikateľka?“

„Presne, no začala za ním doliezať a chlapec neodolal. Vlastne od prvého ročníka to spolu ťahali až do nášho rozchodu. Ja som sa rozišla s ním, on poslal k vode Zdenu.“

„Dlho vám to nevydržalo.“

„Veru dlho nie, ale našťastie vychádzame spolu normálne.“

„To je hlavné. To by bolo strašné, keby to rozvráti vzťahy v triede.“

„To som nechcela, tak aj keď som bola nahnevaná, radšej som si zahryzla do jazyka, len aby bol pokoj.“

 

A už je po všetkom. Už je tu zas a znova pondelok, deň ako každý iný. Práve v škole likvidujeme posledné zákusky, niekto dokonca otvoril fľašu vína. Našťastie, triedna si to nevšimla, chalani to majú pod kontrolou.

Také dlhé a náročné prípravy to boli a už je po všetkom, o chvíľu zabudneme, že nejaká stužková vôbec bola. Zavalia nás kopou učenia, budú nás trápiť už iba maturity. Teraz pôjde na dlhé mesiace všetka zábava bokom, no ale ešte nás čakajú dozvuky. Martinka vybavila chatu v Zalužiciach u nejakej sesternice, vraj tam je dokonca aj vírivka a menšia posilňovňa. O Martinkinej rodine je známe, že sa v peniazoch priam topí, takže si môžu dovoliť aj luxusnejšiu chatu. To bude posledná kvapka voľnosti a potom nás čaká už len tvrdá a neúprosná realita v podobe príprav na maturity.

 

„Toto je chata Hubertus, ktorú vlastní moja sesternica s manželom, ktorých vám tiež rada predstavím. Teda, ak sa tu ukážu, pretože neboli si istí, či to stihnú do zajtra.“

Martinka nám urobila exkurziu po chate a jej okolí. Teda nikdy by som nepovedala, že je to len chata. Tu by sa dalo normálne bývať, vybavená je lepšie ako náš dom, pomyslela som si s troškou závisti.

Okrem štyroch štvorposteľových izieb sa tu nachádza aj kúpeľňa vybavená vaňou s vírivkou, sprchovým kútom s osvetlením a toaletou. Ladená je do modrej a bielej farby. Ďalej sa tu nachádza posilňovňa, ktorá zaujala najmä chalanov. Každá z izieb je ladená do inej farby: v jednej prevláda žltá, v ďalšej zelená, tretia je ladená do fialovej farby a posledná do oranžova. Ja, Lenka, Ingrid a Martinka sme si vybrali práve túto poslednú. Kuchyňa, ktorá je dva razy väčšia než tá naša sa mne osobne páči najviac. Prevláda v nej zelená a biela farba a nachádza sa v nej najmodernejšie zariadenie. V tejto chate by som veru nerobila žiadne alkoholické seánsy, ba dokonca aj kráčam s istou dávkou opatrnosti, aby som náhodou nepošpinila tú krásu a prepych. Myslím, že len ja pociťujem taký rešpekt k tomuto luxusu, ostatní sa bez problémov uvoľnili. Chalani už dokonca sedia v kuchyni a popíjajú. Pridala sa k ním aj Ingrid, Paulína, Martinka a Dominika. Nebudem pozadu, pridám sa k ním aj ja.

Večer sme už v plnom počte sedeli za tým veľkým okrúhlym stolom. Dokonca aj Zdena s Gabrielou sa k nám pridali a normálne sa bavili ako každý z nás.

„Martina, táto chata je neskutočná. Veď je lepšie vybavená ako náš dom...“ povedal niekto, myslím, že to bola Ingrid.

„Nechcem sa chváliť, ale strýko je veľká osobnosť na ministerstve dopravy, tak preto ten prepych.“

„No teda, čo sa tu dnes človek nedozvie...“

„Ale moji rodičia sú normálni smrteľníci, takže nie som žiadna zazobaná pipenka. A keby som aj bola, nevychvaľovala by som sa s tým. Niekto je pri peniazoch, niekto nie je.“

„Fakt je to prekrásne.“ Pochválila som aj ja.

Večer sa sem zastavila aj Martinkina sesternica s mužom.

„Predstavujem vám moju najúžasnejšiu sesternicu Denisku a jej manžela Vojta.“

Zvítali sme sa s nimi. Vojto na mňa pôsobí milým dojmom, ale Denisa mi nie je veľmi sympatická. Vidieť, že je na inej úrovni, nie je to len obyčajná baba ako my všetky ostatné. Oblečená prišla, akoby sa chystala na nejakú spoločenskú akciu: kokteilky staroružovej farby, účes asi z toho najdrahšieho salónu, takisto aj vizáž a tie topánky? Veď opätky museli byť dlhé najmenej dvadsať centimetrov, ako v tom tá žena dokáže chodiť?

„Prišli sme len na chvíľočku, chystáme sa na jednu akciu, ktorú zorganizoval náš rodinný známy.“ Povedala Denisa s dávkou afektu v hlase.

„Verím, že sa vám tu bude páčiť a my veríme, že chata zostane v takom stave, ako je teraz. Martinka, máš to na starosti.“ Pokračovala Denisa.

„Neboj sa, Deniska, toto sú inteligentní ľudia. Sami vidia, ako to tu je zariadené.“ Upokojovala ju Martinka.

„Radi by sme posedeli aj dlhšie, ale ponáhľame sa. Dáme si aspoň kávu. Čo povieš, miláčik?“ obrátil sa Vojto na manželku.

„Káva nie je zlý nápad.“ Súhlasila jeho zákonitá.

Chvíľu s nami posedeli, pýtali sa nás na školu, na záľuby a na to, či chceme ísť študovať alebo pracovať. Po chvíli som zistila, že títo ľudia nám nie sú až takí vzdialení, i keď sú na tom finančne oveľa lepšie ako my všetci. Aj Deniska sa ukázala ako milá a zábavná spoločníčka, i keď zo začiatku sa mi vôbec nepáčila.

Dozvedeli sme sa, že majú dvojročného syna, o ktorého sa práve teraz starajú Vojtovi rodičia a že bývajú v Trenčíne na sídlisku Juh. Vojto sa venuje podnikaniu – otvoril si kanceláriu s finančným poradenstvom, Deniska kedysi pracovala ako učiteľka matematiky, no po svadbe toto povolanie zanechala, pretože nastúpila na materskú dovolenku. Po materskej by sa chcela na svoje staré miesto vrátiť, no otec aj Vojto ju od toho odhovorili, vraj na čo sa bude nerváčiť v robote, veď majú peňazí ako pliev. Deniske sa to spočiatku nepáčilo, stálo ju to veľa hádok s otcom aj manželom, ale nakoniec ustúpila. Bude pomáhať Vojtovi vo firme ako ekonómka.

„Lepšie ako sedieť doma a nič nerobiť.“ Povedala.

Po ich odchode sa na chate utvorili skupinky. K nám trom sa pridali Martinka s Dominikou. Dominika je nenápadné, dokonca až zakríknuté dievča, ale keď opustí areál školy, stáva sa z nej úplne iný človek. Vie sa odviazať, uvoľniť a nebojí sa ani alkoholu a mužskej spoločnosti.

„Baby, poďme si niečo naliať.“ Navrhla Dominika.

„Jasné, alkoholu je tu toľko, že to nespotrebujeme ani do súdneho dňa.“ Povedala Martinka.

„Ja zostanem pri vode.“ Povedala som. Ešte teraz si spomínam na hlavybôľ po akcií v Trafe.

„Ale neblázni.“ Zastavili ma a už aj som mala pred sebou decový štamprlík plný nejakého páleného.

„Na ten masaker deň po akcií v Trafe nezabudnem, išlo mi hlavu roztrhnúť.“ Povedala som.

„Aj ty si skúšala to príšerné človeče?“ spýtala sa Martinka.

„Všetky tri sme ho skúšali. Už nikdy sa na takú hlúposť nenechám nahovoriť.“

„Náhodou to bolo super.“ Povedala Lenka.

„Aj ja si myslím, i keď je pravda, že hlava a brucho mi dali na druhý deň riadne zabrať.“ Pridala sa Ingrid.

„Maja, počula som, že máš dvoch bratov...“ začala Dominika.

„Jedného si videla.“ Skočila jej do reči Ingrid.

„Rada by som videla aj toho druhého.“ Pokračovala Dominika..

„Smola, ten je ženatý.“ Informovala ju Lenka.

„Ale ten slobodný vyzerá dobre.“ Povedala Martinka. Lenka sa pri tých slovách začervenala, všimla som si to iba ja. Na jej šťastie.

„To áno...“ povedala Lenka. Už si každá z nás musela všimnúť, ako sa tvári. To dievča je ako otvorená kniha.

„Ty si doňho zaľúbená až po uši!“ pozrela na ňu Ingrid.

„Ale nie nie...“

„Stále ste spolu, mňa neoklameš. Aj v tom Trafe, vieme, čo sa tam dialo.“

„Čo sa dialo?“ boli zvedavé Martinka a Dominika.

„To je jedno, nič sa nedialo.“ Zahovárala Lenka, ale Ingrid jej to zatĺkanie pokazila.

„No bozkávali sa, to sa dialo.“

Lenka ju prebodla vražedným pohľadom. Baby boli zvedavé ako také trinástky. Nakoniec sa Lenka naštvala a vyhlásila:

„Idem si zapáliť.“

„Odkedy fajčíš?“ spýtali sme sa s Ingrid jednohlasne.

„Vo vypätých situáciách, ako napríklad táto.“ Povedala a zmizla vonku na terase.

 

Dozvuky boli úžasné. Síce sme to nakoniec trochu prehnali s tým alkoholom (áno, aj ja som sa nakoniec nechala nahovoriť), ale nebola to žiadna divočina. Zábava bola na úrovni. Väčšinu času sme si robili srandu z Lenky a Jara, až Lenke nezostávalo iné, ako to brať všetko s humorom.

Andrej s Paulínou konečne priznali svoj vzťah. Vraj od stužkovej je to oficiálne, tešili sme sa a priali im, aby im to dlho vydržalo.

Ktorýsi z chalanov dokonca priniesol španielku, síce bola rozladená až hrôza, ale nám to bolo jedno. Veď väčšina z nás nie sú žiadni muzikanti a o speváckom talente ani nehovorím. Teda okrem Martinky, tá to zachraňovala. Keď už sa to naše zavýjanie nedalo počúvať, chopila sa iniciatívy a sama začala spievať.

Dokonca aj Zdena s Gabrielou sa vydržali baviť v našej spoločnosti, i keď som verila, že potom nás všetkých poohovárajú a vysmejú. No bolo mi to srdečne jedno. Hlavne, že sa nesnažili vyvolávať konflikty.

Nechcelo sa mi ísť domov, tie tri dni, ktoré sme tu strávili boli úžasné. Ako trieda sme vytvorili jeden celok, ktorý sa vie uvoľniť a zabaviť, nikto sa neizoloval. Dokonca aj Zdena to celé tri dni vydržala, i keď raz sa nám podarilo ju vytočiť a chystala sa na odchod.

 

Chalani popíjali v kuchyni, my baby sme sa presunuli do žltej izby, kde sme debatovali o rôznych veciach – o móde, škole, diétach a hlavne o chlapoch a sexe. To je veľmi citlivá záležitosť, najmä keď sa nachádzate v prítomnosti konfliktných jedincov ako je Zdena. Aj sa to potvrdilo. Pritom však išlo iba o nevinnú vec.

„Aký typ chlapov sa vám páči?“ spýtala sa nás Martinka.

„Mne sa páčia vyšportovaní chlapi, tie ich svaly milujem...“ rozplývala sa Dominika.

„Podľa mňa nejde o to, ako vyzerá, ale či sa mu dá dôverovať, spoľahnúť sa naňho....“ povedala som ja. Väčšina báb so mnou súhlasilo.

„Hlavné je, aby bol dobrý v posteli.“ Priznala Zdena.

„Tebe je jedno, ako vyzerá a aký je, hlavne aby bol dobrý v tom jednom?“

„No jasné, nepotrebujem žiadneho impotenta.“

„A záleží vám viac na peniazoch alebo na láske?“ spýtala sa Lenka.

„Nemal by byť žobrák, ale peniaze nie sú všetko.“ Povedala som.

„Ja si myslím, že veľakrát tí, čo majú veľa peňazí sú menej šťastní ako tí obyčajní smrteľníci.“ Zhodnotila Dominika.

„Ani bez lásky ani bez peňazí to proste nejde.“ Povedala Ingrid.

Všetky sme viac-menej tvrdili to isté, len Zdena nič nevravela.

„Zdena, ty si čo myslíš?“ spýtala sa jej Martinka.

„Ja neviem...“ začala.

„Neboj sa nám povedať svoj názor.“

„A na čo vám to je, aj tak to už o mne všetko viete?! Viete, s kým sa stretávam, s kým spávam! A aj tá vaša primitívna básnička sa mi dostala do uší. To bol vrchol trápnosti.“

„Zdeni, preboha, o čom to rozprávaš?“

„Netvár sa, že nevieš, Marianna“ pustila sa do mňa. „vy tri ste sa do mňa najviac obúvali. Hlavne ty, nevedela si zniesť, že Dušan je zadaný, chcela si ho pre seba. On však chcel iba mňa .Inak, o tej súprave viem, sám sa mi s tým priznal, ale neteš sa, to ťa chcel len naštvať, tam nie je a ani nebola láska.“

„Ako ty vieš, čo môj brat cíti? Netvrdím, že práve Marianna je jeho tajná láska, ale nemysli si, že len ty si bola preňho tá jediná. Každý chlap má nejakú svoju tajnú lásku.“ Zamiešala sa do toho Lenka.

„Presne a inak Zdenka, nenahnevaj sa na mňa, ale ty nie si zďaleka taká pekná ako trebárs Marianna, takže...“ začala Ingrid, no nedokončila. Zdena jej to neumožnila.

„Zaujímavé, že tí chlapi ma vyhľadávajú a priťahujem ich.“ Zasmiala sa.

„To si len ty myslíš...“ vrátila jej to Ingrid.

„Dušan spomínal, že veľmi ľutuje, že s tebou zabil dva mesiace života. A vraj ľutuje každého chlapa, ktorý bude po tvojom boku.“ Povedala Lenka.

Túto debatu prerušila Martinka:

„Ale baby, nehádajte sa. Nepokazme si tento pekný večer. Poďme radšej pozrieť, či chalani nespravili z kuchyne dreváreň. Sú síce iba štyria, ale niekedy je aj to dosť.“

No Zdena sa riadne naštvala. Začala sa baliť, vraj odchádza domov. Táto sebranka jej nebude kaziť náladu.

„Zdeni, nenechaj sa nimi vyprovokovať. Kašli na ne.“ Začala jej dohovárať Gabriela.

„Čo si to dovoľujú, chudery?!“

„To je závisť. Lenka má frajera v Čechách a tie ostatné dve nemajú žiadneho, teda myslím si. Sú to obyčajné zakomplexované chudery.“

„Bohužiaľ, klamala som. Dušan Marianne tú bielizeň kúpil, pretože on ju fakt chce. Dokonca mal v mobile jej fotku. Občas som mu nazerala do mobilu, vieš. Dôveruj, ale preveruj.“

„Tak je to obyčajný somár. Dobre, že to medzi vami skončilo.“

„To hej, nakoniec je dobre, že nás s Tonym videl. Hľadel na nás ako taký chudáčik.“

„No vidíš, nech ide za tou svojou Mariannou.“

„Gabika, poďme dole piť. Kašlem na Mariannu, na Dušana, kašlem na všetkých!!“

Tak teda zišli dole za ostatnými a na nepríjemnú udalosť sa zabudlo.

 

****

„Vitaj doma, zblúdilá ovečka.“ Privítal ma Jaro.

„Vitaj, baranček.“ vrátila som mu to.

„Hľadal ťa Dušan.“

„Veď vie, že som bola na dozvukoch.“

„Povedal som mu. Vraj sa chce s tebou stretnúť.“

Znechutene som si povzdychla.

„Presne som vedel, ako zareaguješ. No asi ma zabiješ, ale povedal som mu, že určite sa s ním stretneš.“

„Ty si hrozný! Ja ťa asi vážne zaškrtím!“

„Ale no, aspoň to budeš mať za sebou a môžeš mu povedať, čo si o ňom myslíš.“ Utešoval ma.

„Tomu ver, že mu všetko vykričím. To bude pozerať.“

Naštvane som sa rozbehla smerom do svojej izby. Napadlo mi, že zavolám Lenke a zastavím sa u nej. Možno stretnem aj Dušana a aspoň budem mať od neho pokoj.

„Nechoď, je tu Pavel a vieš....“ žeby udobrovanie?

„Dobre, nebudem vám kaziť romantiku.“

„Si zlatíčko, veď zajtra sa uvidíme v škole. Zatiaľ sa maj.“

„Pozdravuj Pavla. Zajtra v škole. Pa.“

Počula som, ako mi niekto búcha na dvere.

„Voľno!“ zakričala som.

Skoro ma porazilo, vošiel Dušan.

„No konečne som ťa zastihol doma.“

„Veď vieš, že sme mali dozvuky. Lenka tam bola tiež, takže by si mohol vedieť.“

„Zabudol som...“ a bez vyzvania si sadol na moju krásne bezchybne upravenú posteľ.

„Čo odo mňa chceš?“ spýtala som sa ho priamo.

„Porozprávať sa.“ Povedal

„My sa nemáme o čom rozprávať.“ Schladila som ho.

„Ale máme, moja zlatá, ver tomu, že máme.“

„Tak hovor, nemám na teba veľa času a ani náladu.“

„Chcem ti konečne vysvetliť to, čo sa udialo vtedy po tom zápase. Všetko ti chcem povedať.“

„Nezaujíma ma to. Na stužkovej si mi to vysvetlil. Potreboval si si užiť a ja som ti práve vošla do cesty.“

„Sčasti máš pravdu.“

„Len sčasti?“

„A ešte“ pokračoval „ti chcem vysvetliť, prečo som ti poslal tú súpravu.“

„Chcel si ma naštvať, Zdena mi to vysvetlila na dozvukoch.“

„Prosím ťa, vari jej neveríš!“

„Tak mi teda povedz pravdu o oboch skutočnostiach.“ Vyzvala som ho.

Akurát vtedy mu zazvonil telefón.

„Počúvam....áno...áno jasné...dobre idem.“ Hovoril do telefónu. Keď dotelefonoval, povedal mi:

„Prepáč, musím ísť domov. Tatko niečo potrebuje...“

„Kedy mi to mieniš vysvetliť?“ spýtala som sa, keď mu znova zazvonil telefón.

„Haló...áno...netreba?....fajn.“

Potom sa na mňa pozrel a povedal:

„Tak, ešte ma tu musíš strpieť. Nakoniec ma doma nepotrebujú.“

„Počúvam ťa...“ povedala som. Absolútne ma nezaujímalo, či ho doma potrebujú alebo nie.

„No, tak čo chceš počuť ako prvé?“

„Začni po poriadku.“

Videla som, že sa mu do rozprávania veľmi nechce.

„Obidve tieto situácie sa dajú vyjadriť stručne: páčiš sa mi, Marianna a chcem ťa. Viem, ty ma neznášaš a najradšej by si ma zniesla z tohto sveta, ale...ja ťa mám fakt veľmi rád. Vtedy po tom zápase, keď som ťa zbadal v tej kaviarni, nevedel som si pomôcť, strašne som ťa chcel. Vtedy v tom bola ešte len sexuálna túžba, to ostatné prišlo až neskôr. Až na Lenkinej oslave som si uvedomil, že ťa chcem aj inak ako milenku. Priznávam, mal som vypité, myslel som si, že to prejde hneď ako vytriezviem, ale nestalo sa tak. Ivana aj Monika boli fajn baby, ale stále  som myslel len na teba, vo všetkom som ich porovnával s tebou a ty si z toho vyšla vždy lepšie. Hlavne v porovnaní s Monikou. A Zdena? To bol veľký omy, veď som to aj zistil. S tou som sa dal dokopy z hnevu. Veľmi ma štvalo, že ma nechceš, navyše s Monikou to už bolo na nevydržanie, tak som si vybral prvú babu, ktorá bola poruke. Najprv som myslel, že z toho nič nebude, ale po čase som ju začal mať rád a neuvedomoval som si, že ona mi lásku neopätuje, jej išlo len o sex.“ Na chvíľu sa odmlčal. Marianna naňho hľadela, akoby spadol z Marsu, vôbec tomu neverila. Po chvíli pokračoval:

„Tú spodnú bielizeň som ti poslal, pretože som dúfal, že sa tvoj postoj ku mne zmení a navyše si mi neskutočne chýbala. Aj Zdena to vycítila, začali sme sa odcudzovať. Veril som, že...“

„Že čo?“

„Že ma začneš mať aj ty rada.“

„To nie je také jednoduché.“

„Viem, ale...“

„Ale?“

„Nechaj to tak. Idem radšej preč, lebo sa nezdržím a zopakuje sa to, čo vtedy po tom hokeji nešťastnom.“

A odišiel preč

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?