(Ne)odmietam veriť

Autor: Barbora Šimnovičová | 12.12.2015 o 21:08 | (upravené 12.12.2015 o 21:14) Karma článku: 3,10 | Prečítané:  135x

Niečo z mojej tvorby....trošku som sa zamyslela nad tým, čo chcem a čo nechcem vo svojom živote. Sú veci, s ktorými sa nezmierim, ktoré si odmietam pripustiť, ale sú veci, ktoré si zas pripúšťam veľmi rada. Také, ktoré neodmietam.

Odmietam si pripustiť, že je to už minulosť, že už nikdy nebudeme spoločne prežívať každý jeden deň, že už nikdy spolu nezájdeme nikam za kultúrou, ani len na to jedno pivo do neďalekej krčmy. Stále verím, že sa to neskončilo, že prídeš nečakane za mnou, alebo len nečakane zavoláš a povieš: "Čakaj ma, o desať minút som u teba.". Stále verím, že sa to neskončilo, že proste sme každý len na opačnom konci sveta. Ty si tam a ja som tu a čakám na chvíľu, kedy sa znova uvidíme. Ale bohužiaľ, realita je iná. To, čo v posledných mesiacoch bolo zmyslom môjho života je už minulosťou. Minulosťou, na ktorú tak rada spomínam a budem spomínať vždy, aj keď zo začiatku to bude nehorázne ťažké. Ale život ide ďalej, musím ísť ďalej aj ja. Prídu noví ľudia, nové zážitky, nové skúsenosti. Oddnes, od tejto sekundy začínam odznova. Začína sa moja ďalšia životná kapitola, ktorá môže byť ešte zaujímavejšia, ešte krajšia ako tá, čo práve skončila. No aj tak stále si to odmietam pripustiť, bude to vo mne, budeš v mojich spomienkach. Pekné spomienky sa nedajú len tak zahodiť ako nepotrebné staré papiere.

Odmietam si pripustiť, že už život nie je len bezstarostná prechádzka ružovou záhradou, no nesťažujem sa. Nemôžem byť večne tou mladou, neskúsenou a svet nepoznajúcou študentkou. Aj keď študentka som stále, akurát stupeň vzdelania sa zmenil. Vysokoškolský život je krásny, krajší ako ten stredoškolský, no aj tak si ťažko zvykám na to, že učenia je viac a viac. No milujem tento život, aj keď niektoré veci si odmietam pripustiť. Ale čas všetko napraví.

Odmietam sa zmieriť s tým, že raz všetci zomrieme, že raz stratím svojich najbližších a budem tu bez nich. Bojím sa tejto situácie, pretože tých ľudí je veľmi málo a samoty sa bojím najviac na svete. Viac ako tej fzickej bolesti, bez ktorej to občas v živote nejde. Bohužiaľ, nejde to aj bez strát, každý to musí zažiť.Straty sú neodmysliteľná súčasť nášho života. Tak isto sa bojím, že nestretnem lásku, že zostanem sama bez lásky, že nestretnem niekoho, kto ma bude mať rád a bude so mnou šťastný. To je asi normálne rozmýšľanie osoby, ktorá zažila sklamania v tomto smere.

No nehcem byť len melancholicky naladená. Sú veci, ktoré si pripustiť chcem. Chcem veriť, že stretnem niekoho, pre koho budem jeho zmysel života, niekoho, kto mi bude dôverovať a tak isto aj ja jemu, proste verím, že stretnem svoju druhú polovicu. Tak isto verím, že môj život pôjde tak, ako chcem, tak, ako sa snažím, aby išiel. Takisto verím, že aj nadchádzajúce sviatky budú také, ako chcem. Že budeme ako rodina pokope, oddýchneme si, zlú náladu zahodíme do nenávratna a budeme si užívať ten krásny pokoj, ktorý má takú nádhernú príchuť - príchuť Vianoc. 

*B*

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?