reklama

Nový začiatok

Niečo nové z mojich námetov. Najlepšie sa píše v noci :-) Pomaly ale isto pokračujem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

c1. Nový začiatok

Veľká biela budova v tvare kvádra so starými drevenými oknami, cez ktoré zrejme v zime fúka ako divé stála už dlhé roky v Novom Meste. Táto budova bola sídlom strednej školy – obchodnej akadémie, do ktorej o pár hodín nastúpim, kde sa o pár hodín začne nová etapa môjho života.

Mám sa báť alebo nie? Čo ma tam bude čakať? Bude to horšie alebo lepšie ako na základke? Jedni hovoria, že nikde nie je lepšie ako na strednej – iný systém, viac slobody, viac voľna, nezabudnuteľné zážitky.... Ďalší tvrdia, že iba na základnej škole si človek užije zábavu a voľnosť. Mám trochu strach. Bojím sa hlavne toho, že sa dostanem do zlého kolektívu, že si tam s nikým nebudem rozumieť. Z mojich bývalých spolužiakov nejde na obchodnú akadémiu nikto. Všetci idú na gymnázium, priemyslovku alebo na hotelovú akadémiu do Piešťan alebo do Trenčína. Aj moja najlepšia kamarátka a suseda Jarka nastupuje na hotelku do Piešťan. Po prvýkrát sa rozdelíme. Poznáme sa odmalička, prešli sme spolu škôlkou, školou aj detskými chorobami. Sme ako sestry. Našťastie Jarka nejde na internát, tak sa neodlúčime celkom. Pre nás obe začne niečo nové – nový začiatok, keď už nebudeme spolu sedieť v jednej lavici, nebudeme si cez hodiny listovať v ženských časopisoch a nebudeme už počas prestávok rozoberať všetkých dobre vyzerajúcich mužov a chalanov z okolia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mala by som sa predstaviť. Volám sa Lenka Fabová, bývam v krásnom modernom rodinnom dome v dedinke pri Novom Meste. Mám dvoch starších súrodencov – sestru Veroniku, ktorá študuje na vysokej škole v Bratislave a brata Martina, ktorý je tretiak na priemyslovke. Vo voľnom čase sa najradšej stretávam s Jarkou – chodíme na kávičky prípadne na rôzne akcie, ktoré sa konajú u nás v dedine. Okrem toho rada čítam – mojou srdcovkou sú slovenské romány .A ako vyzerám? Som blondínka nižšej postavy, mám hnedé oči a nosím okuliare na čítanie. Ja som z tých šťastných báb, ktoré sa môžu pochváliť bezchybnou postavou. A aby som nezabudla, zbožňujem modrú farbu, Hriešny tanec a speváka Stinga. Myslím si, že som celkom obyčajná baba, ktorá má neobyčajne veselý život.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

****

No a už som tu, už stojím na školskom dvore a počúvam nekonečný príhovor riaditeľa: ako víta prvákov, ako hodnotí minulý školský rok a podobné nezaujímavé hovadiny. Ako tu tak stojím, obzerám si všetky tie nové neznáme tváre. Snažím sa v tom dave nájsť mojich nových spolužiakov Niektorých by som odhadla ako prvákov podľa tej neistoty v očiach, ale či patria do tej istej triedy to neviem povedať. Nájdu sa tu aj takí, ktorí tu majú rodičov. Navrhla som mojej mame, nech ide so mnou, ale nechcela o tom ani počuť, vraj už som veľká a nepotrebujem ju tam. No dobre teda. Je čas pobrať sa do triedy, tak teda idem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trieda je rozľahlá, na moje prekvapenie dosť presvetlená. Prevláda v nej žltá farba – steny sú žlté, tak isto aj lavice a stoličky . Nachádza sa tu jedna veľká nástenka, ktorá patrila asi predchádzajúcej triede – sú na nej rôzne fotografie, kresby a diplomy. Okrem nej sa tu nachádzajú portréty spisovateľov a jedna stará škaredá zoschnutá kytica, ktorá už patrí do kontajnera.

Po dlhom uvažovaní som sa rozhodla pre miesto v tretej lavici v prostrednom rade, kde sedelo nižšie dievča s vlasmi farby špinavý blond. Vyzerala najsympatickejšie zo všetkých mojich nových spolužiakov. Bez problémov so mnou nadviazala komunikáciu:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ahoj, odteraz budeme spolužiačky a budeme spolu dokonca sedieť. Prídeš mi celkom milá, asi najsympatickejšia zo všetkých týchto ľudí. Som rada, že si si prisadla.“ Presne to isté si myslím aj ja o nej.

„Ahoj, presne takto isto som odhadla ja teba. Bála som sa, že tu nebude jeden človek, ktorý mi bude sympatický.“

Dievča sa usmialo. Po dlhom čase som uvidela úsmev, ktorý je úprimný a zo srdca. Konečne niekto, kto sa nehrá na niečo, čím nie je, konečne niekto, kto nie je falošný.

„Inak, mala by som sa predstaviť. Volám sa Barbora Ševčíková a som z Lúky.“

„Ja som Lenka Fabová a som z Brezovian.“ predstavila som sa aj ja.

„Mám dvoch starších bratov a štyroch psov“ pokračovala moja nová kamarátka a spolužiačka „milujem zvieratá, raz by som chcela študovať veterinu.“

„Prečo si teda išla na obchodnú?“

„Kvôli peniazom. Veterina je v Nitre a internáty sú drahé. Na poľnohospodársku školu som nechcela ísť, pretože tam ide polovica našej triedy a chcela som zmeniť kolektív. Nemala som dobré vzťahy so spolužiakmi na základnej škole.“

Tomu sa mi nechce veriť. Barborka je milá, vie komunikovať a na nič sa nehrá. Je to typ človeka, ktorého sa nedá nemať rád. Verím na prvé dojmy, tak určite sa nemýlim.

„Teba aby nemal niekto rád?“

„No, bohužiaľ, nemáme veľa peňazí a v našej triede boli takmer všetko deti podnikateľov, lekárov a podobne. Moji rodičia sú robotníci, tak samozrejme nemajú toľko peňazí. Smiali sa mi, že som sociálny prípad a podobne. Dosť zle som to na začiatku znášala, potom som si zvykla a už som to ani nepočúvala.“

Práve prišla do triedy naša triedna profesorka: predstavila sa nám a začala rozprávať o tom, čo nás na tejto škole čaká a neminie. Vyzerá byť sympatická- nižšia blondínka útlej postavy. Volá sa Anna Mihaličková a bude nás učiť ekonomické predmety.

Triedna nás požiadala, aby sme sa jej predstavili a povedali jej, aké máme záľuby a aký sme mali prospech na základnej škole zo slovenčiny a z matematiky.. Rozmýšľam, čo mám povedať .Pomaly ale isto prichádza rad na mňa, práve rozpráva dievča, ktoré sedí v prvej lavici v našom rade:

 „Volám sa Daniela Šimovičová a bývam v Polianke. Baví ma sledovať dokumentárne filmy a fínsku kultúru. Raz by som chcela odcestovať do Fínska. Moje študijné výsledky boli priemerné: z matematiky som mala trojku a zo slovenčiny dvojku.“

Okrem Daniely sme už spoznali Lukáša, ktorý sedí v prvej lavici pri katedre. Pripadá mi ako typický bifľoš bez zmyslu pre humor, Stana a Pavla, ktorí budú asi triedni zabávači. Stano už stihol takmer rozbiť okno. A Palino zas vie veľmi vtipne nadávať.

Práve sa predstavuje Barborka. Mala by som sa pripraviť.

„Volám sa Barbora Ševčíková, pochádzam z Lúky. Mám veľmi rada zvieratká, aj doma máme štyroch psov, s ktorými trávim takmer všetok voľný čas. Z matematiky aj zo slovenčiny som mala jednotky.“

Už je rad na mne: „Moje meno je Lenka Fabová, bývam v Brezovanoch a mám dvoch starších súrodencov. Vo voľnom čase čítam knihy alebo sa stretávam s najlepšou kamarátkou Jarkou.“ no asi som to zvládla.

„A aké sú vaše študijné výsledky z matematiky a zo slovenského jazyka?“

„Z matematiky som mala dvojku a zo slovenčiny jednotku.“ odpovedala som.

Mám to za sebou.

Po mne sa predstavovala trojica krásavíc. Všetky tri sa venujú modelingu, asi preto sa tvária ako najväčšie hviezdy. Vodkyňou tohto ich klanu je Alena Vajdová. Jej ďalšie dve kamarátky sú Naďa Bahníková a Zuzana Hlávková.

Teraz sa predstavuje dievča, na ktoré sme už vonku všetci pozerali. Nevyzerá ako Slovenka, veľmi sa podobá na jednu rumunskú speváčku, ktorej meno mi vypadlo z hlavy.

„Volám sa Gabriela Markovits, ale hovorte mi Gaby. Bývam v Trenčíne. Venujem sa modelingu a spievaniu v hudobnej skupine GM-Band. Mám mladšiu sestru, ktorá je teraz deviatačka.“

„A aké sú vaše študijné výsledky?“

„Z oboch predmetov som mala jednotky.“

Gaby ukončila naše predstavovanie. Triedna nám rozdala rozvrhy a potom sme sa pobrali domov. Išla som s Barborkou a vonku sa k nám pridala aj Daniela.

„Ahojte. Môžem sa k vám pridať?“

„Jasné. Ty si Danka, nemýlim sa?“

„Áno, ty si Barborka a ty Lenka, dobre si pamätám?“

„Áno.“ prisvedčili sme obidve naraz.

Daniela nám celú cestu rozprávala o sebe: má malú sestru, žije len s mamou. Otec pred rokom odcestoval do Fínska a už sa nechce vrátiť späť. Preto sa Daniela zaujíma o fínsku kultúru a zvyky. Po škole by chcela odísť za otcom. Samozrejme, aj s mamou a malou sestrou.

„Vy by ste chceli po škole vypadnúť zo Slovenska?“ spýtala sa nás.

„Ja by som rada odišla do Austrálie.“ Barborka v tom má jasno narozdiel odo mňa.

„Ja neviem. Raz by som chcela žiť v Španielsku, raz v USA, raz vo Francúzsku. Každú chvíľu si to mením.“

„A čo hovoríte na našu novú triedu?“ Daniela zmenila tému.

„Neviem. Ešte nikoho tak nepoznám, vy dve ste v pohode aj tí dvaja chalani Stano a Paľo sú celkom fajn. Akurát tie tri modelky mi nie sú veľmi sympatické.“

„Presne takýto názor mám aj ja. Bola som rada, že si Lenka ku mne prisadla. Ozaj a čo hovoríte na tú Gabrielu?“

„No, myslím, že chalani majú svoj idol v triede. Ale tým trom kráskam veľmi nepasuje, všimli ste si?“

„To sa nedalo nevšimnúť. Zazerali na ňu ako na vraha“ Daniela sa zrazu začala smiať a pokračovala: „a viete čo? Fandím jej. Vyzerá byť inteligentná a myslím, že nie je zlá ani zákerná a ani falošná.“

Na druhý deň sme mali takú menšiu exkurziu po škole. Ukazovali nám, kde máme šatne, kde sú triedy, kabinety, záchody a podobne. Okrem toho sme dostali aj učebnice. Hotové bludisko táto naša škola. Asi si zoženiem GPS navigáciu.

Daniela si cez prestávku prisadla k nám a debatovali sme. Spomínali sme na časy, keď sme chodili na základnú školu, smiali sme sa na tom, čo sme tam zažili a akých sme mali spolužiakov. Myslím, že v každej triede sa nájdu namyslené krásky, športovci ale aj outsideri, do ktorých sa každý obúva. V našej triede takým outsiderom je určite Lukáš Adamovič, ktorý sedí vpredu pred katedrou a cez prestávky si číta z učebníc. S chalanmi sa nebaví vôbec, občas prehodí pár slov s Veronikou, ktorá sedí za ním. Chalani sa snažili nadviazať s ním kontakt, ale nevybrali si dobrý spôsob. Prebiehalo to takto:

„Čau, čo ty tu tak sám v spoločnosti učebníc?“ prihovoril sa mu Stano. Lukáš nepovedal nič, iba sa naňho díval, akoby videl UFO.

„Pridaj sa k nám. Vari nechceš celé štyri roky stráviť na tomto mieste a pri tejto činnosti? Snáď sa nás len nebojíš.“ pridal sa Michal. Lukáš aj naňho iba čumel a nepovedal ani slovo.

„Všimol si si vôbec, aké sú tu krásne baby okolo nás? Napríklad Alena alebo Gaby.“

„Ale prosím ťa, on si všíma len učiteľky. Myslím, že slovenčinárka ho zaujala.“ podpichoval Stano. Naša slovenčinárka je stará ako Praha, má silné dioptrie a oblieka sa príšerne. Všetkým nám je odporná, len Lukáš ani nedýchal, keď rozprávala.

„Chodíš vôbec niekedy do krčmy na pivo?“ spýtal sa Paľo.

Lukáš konečne prehovoril: „Ja sa venujem činnostiam, ktoré rozvíjajú môjho ducha a vieru. Učím sa, chodím do kostola, brigádujem v domove sociálnych služieb a vypomáham starším a nevládnym ľuďom. Tie vaše chľastačky iba vymývajú mozog a ničia ducha.“

„No, pozrime sa aký to svätuškár. Ale tu to budeš mať s takýmito názormi ťažké. My sme banda bláznov – chľast a baby sú našou neodmysliteľnou súčasťou. Buď sa k nám pridáš alebo si trhni.“

„On? Veď sa naňho pozri, určite sa ešte žiadnej baby ani nedotkol. Ak si nevšimol Gabrielu, tak je asi teplý.“

„No, vidím, že nemáš záujem spoznať sa s nami. Veľa šťastia v učení a osvete. Príjemné sedenie prajem.“ rozlúčil sa s ním Stano a spolu s ostatnými chalanmi za hurónskeho rehotu zmizol preč.

Lukáš za nimi zavolal: „Nebude mi chýbať vaša spoločnosť. Z vás aj tak nič dobré nejde. Len samá povrchnosť. Neviete, čo je pre vás správne, neviete pomôcť nikomu okolo seba, nepoznáte Boha. Viete sa len smiať z druhých ľudí a viete robiť iba nezmyselné hlúposti. Hanba vám. Veď vy na to raz doplatíte.“

Tak trochu má aj pravdu. Chalani sú naozaj prípady, ale nemá dôvod o nich takto rozprávať. Hovorí, ako dôchodca, ktorý karhá mládež za to, že fajčia, pijú a rušia nočný pokoj.

Lukáš na mňa pôsobí nie veľmi príjemným dojmom. Pripomína mi toho speváka, ktorý spieva prevažne pre publikum starších žien. Neviem si spomenúť na jeho meno, ale viem, že Lukáš je presne taký nechutný a slizký ako on. Hnusí sa mi takýto druh ľudí tak, ako sa mi hnusí povrchnosť, faloš a arogancia. Ale s tým asi ja sama nenarobím nič.

„Fabová!!! Pýtam sa vás na význam spoločnosti. Sedíte si na ušiach alebo čo?!“ prebral ma k životu nahnevaný hlas profesora, ktorý nás učí náuku o spoločnosti.

Ach, neviem si na nič spomenúť. „Prepáčte, zamyslela som sa.“ tichúčko som sa ozvala.

„Tak nabudúce sa nezamýšľajte. Vajdová, aký je význam spoločnosti?!“ obrátil svoju pozornosť na Alenu, ktorá to tiež nečakala, za čo vyhuboval aj jej. Nikto z nás nečakal, že hneď na prvej hodine nás bude skúšať. Ach, príšerný učiteľ. Síce mladý a celkom k svetu ale riadny hajzel. Volá sa Jozef Babic a myslí si o sebe, že zjedol všetku múdrosť sveta. Našťastie nás učí iba náuku o spoločnosti, z ktorej sa nematuruje.

„Konečne niekto, kto používa hlavu na rozmýšľanie“ povedal, keď mu Gabriela ako jediná z triedy vedela odpovedať. “vy ostatní máte hlavu asi iba na ozdobu. Ale na to si nezvykajte! Na moje hodiny budete chodiť vzorne pripravení. Každú hodinu bude písomná práca.“

Triedou sa ozvali znaky nesúhlasu. Stano to zaklincoval: „Pán profesor, nebuďte na nás taký zlý. My sme len mladí a pochabí. My na tie vaše teórie časom prídeme. A keď nie, tak sa hádam nič nestane. Veď z toho nebudeme maturovať.“

Všetci sme mu dali za pravdu. No Babic sa nahneval. Nemal rád, keď niekto jeho predmet nepovažoval za najdôležitejší v osnovách. Tak ale prečo potom nešiel učiť na gymnázium, kde sa z náuky maturuje? Prečo je na obchodnej akadémií, kde je základom ekonomika?

„Tak teraz ma počúvajte vy banda tupých hláv. Vy si myslíte, že ekonomika je všetko? Na čo vám bude ekonomika, keď nebudete vedieť nič o tom, čo sa deje okolo vás a kde žijete? Viete, čo si o vás budú iní myslieť, keď nebudete vedieť, čo je rodina, čo je spoločnosť alebo kto je náš prezident? Budete za dementov, na to si pamätajte.“

Jediný Lukáš ho počúval a prikyvoval mu. My ostatní sme to mali na háku. Nech si porozpráva, čo nás po ňom. Chvalabohu zazvonilo, tak sa pobral kadeľahšie. Samozrejme, nezabudol na nás zagániť. Pekný deň aj tebe, ty pako v duchu som mu odzdravila.

****

Rozhodla som sa, že navštívim Jarku. Už vyše týždňa som ju nevidela. Najprv bola na dovolenke v Bulharsku a potom u starkej na Morave. Otvorila mi jej mama: „Lenka, ahoj. Už si u nás tak dávno nebola. Jarka momentálne nie je doma, išla do obchodu ale každú chvíľu by tu mala byť. Zatiaľ poď do kuchyne, predpokladám, že si dáš čaj?“

„Áno, teta poprosím si zelený čaj. A ako sa máte? Ako bolo na dovolenke?“

„Výborne bolo, nechcelo sa nám ísť domov. Prečistená hlava, urovnané myšlienky a samozrejme aj prostredie a počasie bolo krásne.“

V kuchyni sa objavil Jarkin starší brat Majo.

„Čau, suseda, ako sa máš?“

„Dobre Majko a ty? Podľa tvojho výrazu tváre usudzujem, že oddýchnuto.“

Majo je tak starý ako moja sestra a pracuje ako operátor výroby v jednom závode v Novom Meste. So svojou prácou nie je spokojný, preto s radosťou išiel na dovolenku so svojimi rodičmi, čo prekvapilo celú ich rodinu. Potreboval vypadnúť zo stereotypu a táto dovolenka mu prišla vhod.

„Veru oddýchnuto, ale prijal by som ešte jeden týždeň dovolenky. Realita je krutá a hlavne, keď sa vrátiš od mora.“

„To ti verím.“

„A ako v škole, susedka?“

„Tak, oťukávam sa. Zatiaľ celkom fajn, som sa tam skamarátila s dvoma babami a ostatných pomaly spoznávam.“

Potom sa ma začal vypytovať na učiteľov, ktorých si pamätal ešte z čias, keď túto školu navštevoval on. Hlavne na našu slovenčinárku nevie dodnes zabudnúť.

„Breznáková? To bola katastrofa, síce vedela naučiť ale to, ako jej smrdelo z úst a ako sa potila, na to do smrti nezabudnem.“ schuti som sa zasmiala a porozprávala mu aj o našom „úžasnom“ profesorovi Babicovi. Majo si pamätal aj naňho.

„Bývalý vojak, nečuduj sa, že je taký pedant.“

Ako sme tak debatovali a popíjali čaj, zjavila sa v kuchyni Jarka. Zvítali sme sa a odbehli do jej izby.

„Lenka, zlatíčko, ja som tak rada, že ťa vidím. Ach, ako to prežijem byť v škole bez teba?“

„To neviem ani ja, ale neboj, veď sa môžeme stretávať každý deň, bývame predsa vedľa seba.“

„A ako sa ti páči v škole?“

„Celkom fajn. Spoznala som tam dve fajn baby, raz ťa s nimi zoznámim. Ostatných ešte tak nepoznám. A ty ako?“

„Vedela by som ti hovoriť. Toľko dobre vyzerajúcich chalanov v jednej triede som ešte nevidela. Od jedného už mám aj telefónne číslo a facebook.“

Tá baba je neskutočne šikovná, pomyslela som si.

„No teda, ideš na to rýchlo. Ale nie, že si s ním niečo začneš a potom rozhádate celú triedu. Nepamätáš sa na Vlada a Martinu? Ako rozbili celú triedu.“

„Tak ale Vladko bol prípad a Maťa ani nehovorím.“

„To máš pravdu. Ale chcem, aby si bola šťastná.“

„Veď ja sa nechystám na vzťah. Nič nechcem siliť. Čo má prísť príde.“

„Presne. A na dovolenke si sa nezoznámila s nejakým exotickým zjavom?“ vyzvedám.

„Ale zoznámila. Volá sa Dežo Herák, má takmer päťdesiat rokov a vyzerá ako vykopaná mŕtvola. Unikát, čo ti poviem.“

„A to ako si k nemu prišla?“

„Tak, že ma skoro utopil v mori.“

„Preboha. Povedz mi všetko do detailov.“

Tak mi teda porozprávala, ako si išla ráno zaplávať a ako ju niekto chytil za nohy. Veľmi sa zľakla začala mu nadávať po slovensky, po anglicky aj po nemecky, na čo sa neznámy začal strašne smiať. Keď sa dosmial, tak sa jej ospravedlnil a predstavil. Na to sa začala smiať Jarka. On sa naoko nahneval, že sa mu smeje, ale nezabudol ju pozvať na kávu, s čím Jarka súhlasila. Samozrejme, robila si srandu, ale dotyčný to vzal vážne a odvtedy ju stále hľadal. Jarka sa snažila skrývať, ale nie vždy sa jej to podarilo. Dokonca sa bojí, že si zoženie jej adresu. „Už len to by mi chýbalo ísť na rande so starým Cigánom, čo som komu spravila.“ dodala. A ja som sa dlho nevedela prestať smiať, za čo na mňa Jarka pohádzala všetky podušky, ktoré mala poruke.

Barbora Šimnovičová

Barbora Šimnovičová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

To sa opýtajte tých, ktorí ma nepoznajú. Tí Vám toho povedia najviac.Ak sa teda odpovede nedočkáte, tak prezradím niečo o sebe. Narodila som sa pred 20 rokmi v meste módy - v Trenčíne. Som študentka personálneho manažmentu a vo voľnom čase sa venujem písaniu, foteniu alebo kamarátom. Milujem dobrú rockovú a metalovú hudbu (Led Zeppelin, KISS, Europe, Motorhead, Alanis Morisette...), pri ktorej sa mi najlepšie rozmýšľa o živote a tvorí nové námety do môjho prvého románu, ktorý mám rozpísaný. Verím, že raz sa mi ho podarí vydať a bude stáť za to. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu